Sedím v malej ljubljanskej krčmičke a pijem už štvrté Laško. Je to dobré slovinské pivo. Fajčím staré päťdesiatsedmičky, kedysi legendárne juhoslovanské cigarety, dnes ich kúpite len v Slovinsku. Dopijem pivo a kývnem čašníkovi: "Še eno, prosim!"
Začudujem sa, s akou prirodzenou ľahkosťou som to urobil. Spomínam si, ako som sa taxikára už cestou z letiska pýtal, ako si mám po slovinsky pýtať pivo. Teraz, sediac v malej ljubljanskej krčmičke, ma zamrzí, že som sa ho nespýtal napr. kde je etnografické múzeum. Premýšľam, prečo som sa zaujímal práve o to, ako si mám vypýtať pivo. Odpoveď na túto hádanku je tak prekvapujúco jednoduchá, až ma to zarazí: Lebo ma nezaujíma, kde je etnografické múzeum.
Komentáre